Keď sme si kúpili doma 1.počítač, nejavil som oň nejaký veľký záujem. Postupom času som ale zistil, aké všelijaké veci tá mašina dokáže. Trávil som za ním veľa času, to je fakt. Chvalabohu sa zo mňa nestal „no-lifer“ závislý na počítači. Ako tak roky plynuli a prechádzal som ročníkmi na strednej, rozmýšľal som, kam nakoniec pôjdem na vysokú. Keďže s počítačom mi to celkom šlo, matika mi nikdy nerobila problém, zvažoval som informatiku. Nie žeby ma nebavili aj iné veci – problém bol v tom, že s humanitnými predmetmi by som sa neuplatnil a biológiu mi sprotivila učiteľka. Rodičia z toho nadšení, samozrejme, neboli – chceli mať zo mňa vraj „niečo viac“.
Až do konca októbra 4.ročníka gymnázia som plánoval ísť na aplikovanú informatiku Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. Maturoval som preto nakoniec aj z matematiky a informatiky. Na nátlak smutných rodičov, ktorí mi chceli dokázať, že medicína je dobrý smer, som si zadovážil testovnice s otázkami na prijímacie skúšky. Spočiatku som mal plán predstierať učenie biológie, chémie a fyziky a na skúškach „akože“ zlyhať – voila! Musel y som ísť na informatiku. No stala sa, pre mňa úsmevná, vec : zistil som, že biológia a spol. vedia byť celkom zaujímavé a pútavé. A keď má človek svoju vlastnú motiváciu, vedomosti idú do hlavy jedna radosť. Začali ma baviť predmety, ktoré boli predtým nudné.
Bol tu však problém : Čo ak sa ma niekto spýta, kam chcem ísť na VŠ, ja sa priznám s medicínou a dotyčný ma vysmeje, že nemám šancu? Kvôli tomu, že maturujem z úplne iného odvetvia a testovnice nie sú všetko? …Premýšľanie nad touto polemikou mi zabralo dosť času. Nakoniec som sa rozhodol, že toto bude moje malé tajomstvo. Zveril som ho postupom času pár ľuďom z môjho okolia, ktorí sú moji ozajstní kamaráti a vedel som, že mi stále budú držať palce. S ich podporou, podporou nadšených rodičov z môjho rozhodnutia a mojou vlastnou motiváciou dokázať zmaturovať z matiky a predsa ísť na školu úplne niekam inam ma hnali vopred.
Nešlo to hladko, samozrejme. Fyzika a chémia sa dali zvládať ako tak, no biológiu som na strednej zanedbával, takže vôbec nebolo jednoduché pripravovať sa úplne od základu na prijímacie skúšky, kde mám obstáť v prvej 150.ke z 1800 ľudí (toto bol pomer prijatých na školu, kam som chcel ísť najviac). To len aby ste/sme nemali ružové okuliare a nemysleli si, že Vám tu píšem motivačné drísty.
Maturita prebehla hladko. Každý z môjho okolia už veril, že mám cestu jasnú. No práve po maturite som sa začal poriadne učiť, paradoxne 🙂 Na príjimacích skúškach na Lekársku fakultu v Brne som pohorel – skončil som 200tý pod čiarou, a pritom brali 400 ľudí. Nedával som si už ani šance, že na svoju prioritnú školu sa dostanem medzi tých spomínaných 150 prijatých. Na skúšky som preto prišiel v zmierenej nálade. Napísal som čo som mal, prešiel pohovorom a o pár hodín som sa dozvedel výsledok – umiestnil som sa s prehľadom a bol som prijatý! (To bola radosť, prajem ju každému z Vás 🙂
Teraz je november, je to zhruba rok od môjho rozhodnutia zanechať kalkulačku bokom a venovať sa večernému študovaniu anatomických atlasov. Som rád, že som, kde som a svoje rozhodnutie neľutujem. Týmto článkom chcem budúcim maturantom povedať, že všetko je možné, ak človek chce a nič nie je stratené ani teraz. Ešte stále máte možnosť rozhodnúť sa, nekončí to výberom maturitných predmetov.
BTW: Dúfam, že si nemyslíte, že som väčšinu týždňa strávil učením – bol som obyčajný gymnazista, ktorý každý piatok chodil von s kamarátmi a frajerkou, popíjal pivo (a nejaké destiláty tiež J ), pomáhal okolo domu, hral na gitare atď. Len som si vedel zorganizovať denný harmonogram, to je celý kľúč úspechu.
Na záver veľa štastia všetkým budúcim maturantom a uchádzačom na vysoké školy pri prijímacích skúškach 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty